Príbeh – 2021

Všetci čučíme v bare, naše osadenstvo, si rýchlo zvyklo na výhody rukojemníckej drámy. Policajný vyjednávač Jožko však zjavne nie, stále sa znaží celú situáciu uchopiť do rúk, ale bohužial sa v nej len stráca.

Prihriaty, ako slniečko vyšklebený barman, nás obskakuje ako celebrity….kedže sa jeho bar stal stredobodom pozornosti sociálnych sietí, televízie aj rozhlasu. Ruky mu kmitajú ako leští jeden pohár za druhým. A pozorne sleduje ako sa bude vyvíjať celá situácia. Podľa mňa keď tu skončíme pôjde dobre s cenami hore.

Marek sedí za stolom, na stole položený notebook a samopal s granátometom a dvoma veľkými bubnovými zásobníkmi, na hlave sluchadlá, prstami bubnuje po stole a…dokončuje pekelný plán úniku. Na zemi pri nohách má hodenú veľkú športovú tašku, ktorá je rozopnutá, vytŕčajú z nej dajaké zelené konzervy a malá kovová skrinka, na nej blikajúci display, tlačidlá v azbuke a niekoľko ďalších svietiacich, blikajúcich svetielok. Každé dieťa už vo veku škôlkára by to označilo za bombu. A ono to aj bola bomba. Púzdro na hoboj mal opreté o pri ruke o stenu, občas ho priam zamilovane pohladil a niečo si pri tom zamrmlal pod nos. Ako pri tom z neho sršala spokojnosť, neveštilo nič dobrého.

Romana natiahnutá na sedačke, bujný dekolt rozopnutý si priam pýtal upretý očný kontakt. Dlhé nohy mala rozhodené, jedna noha skrčená sa opierala o podrúčku sedačky a druhá spustená na zemi, kde pätou topánky spravila dieru do koberca. Nohy boli pritom hanebne, alebo skôr nehanebne roztiahnuté a až teraz som jej videl vyšportované stehná. Zbraň jej ležala perverzne medzi nohami, obrovský kaliber, masívna pištoľ s predĺženou hlavňou, nezvyčajne objemnou. Pod ústím hlavne laserový zameriavač, dodával zbrani ešte viac na svojej mohutnosti. Zbadala ako môj upretý pohľad ju vyzlieka. V ústach mi vyschlo, rýchlo som prevrátil oči niekam hore na luster a cítil som ako mi horia uši.

„Sorry!!!“ ..vytrisklo zo mňa

….“nesprávny čas a nesprávne miesto“ odvetila mi a vzápätí, švihla rukou v ktorej sa zrkadlil pohár. Ten pohár letel smerom ku mne, rovno medzi moje oči.

Ja som stál opretý o bar a normálne by som nemal šancu – čas sa uhnúť. Inštinktívne som zaklonil hlavu dozadu a pohár mi preletel tesne nad tvárou, olízol mi nos a zabodol sa do barového zrkadla, ktoré sa z hukotom roztrieštilo.

Vyvrátenú hlavu som pomaly vracal do pôvodnej polohy, …vyvrátené oči rovnako. V momente ako som mal hlavu na mieste, aspoň som si myslel, bola Romana skokom tesne pri mne.

Stála predo mnou tak tesne že jej prsia sa o mňa opierali, ako sa nadýchla tak ma priam obťažovali! Zdvihla nohu a stúpla si o barový schodík tak že sa oprela stehnom o moju nohu. Vyšpúlila pery a hlesla, snáď som ťa nerozladila!!!

„Ani nie, iba tak trošku“ … zamrmlem, aby ma počula len ona.

Barman nás nehybne sledoval, oči mu mrkali a v rukách leštil pohár kozmickou rýchlosťou. Jožko sa zahniezdil na stoličke a chytal sa niečo povedať.

Tentoraz pohár chytil Marek a pozrel na Jožka, ten zaklapol sánku a komentovať túto situáciu z možných zdravotných rizík zamietol.

Romana sa konečne odo mňa odtiahla, alebo skôr odlepila a sadla si vedľa mňa za bar. Všetci sme svorne zapichli oči do sediaceho Jožka. Čakali sme kto začne prvý. Náš vyjednávač behal očami po každom z nás, podľa príručky asi hľadal najslabší článok. A zjavne našiel…oči mu spočinuli na mne.

Tak som prívetivo spustil….“situácia sa má tak“.

„Jožko nestrachuj sa“ hovorím mu „nikomu sa nič nestane…len to tu naokolo trošku rozbabreme, chápeš?“

„No musím ti povedať, že si ma zarmútil! Pozveme ťa sem, medzi našu uzavretú spoločnosť. Pizzu síce donesieš….ale tie blbé reči čo pri tom máš!!! A ešte prídeš s tými policajnými vychytávkami!

No nič, vráť sa medzi svojich, odkáž im že sme tu v pohode a nech sa sem netrepú. Lebo im odfúkne čapice z hlavy, a pošleme ich tam kde slnko nesvieti!“

…nechápavý pohľad Jožka.

….chápavý pohľad barmana, ktorý sa hneď na to poškriabal v zadku.

„A friško vypracte rozhlas“…..pokračujem….“nech tam na 3tiu neni ani noha.“

Konečne Jožko chytil dych, a asi aj odvahu a hlesol, „vzdajte to, nemáte šancu, ste tu obkolesený policajnými jednotkami, prepustite rukojemníkov a vzdajte sa, pomôže Vám to na súde“…..

Všetci traja sme sa naňho zahľadeli. Naši rukojemníci spustili hurónsky smiech a pripili si na ten výkon.

Marek sa natiahol po svojej zbrani z jasným úmyslom ho odbachnúť. Romana mu mávla a naznačila posunkami že sa jedná asi o dementa.

A reč ostala zasa na mne….

„Jožino..ty si sa asi posral! ty budeš veľmi slávny!! Veríš mi?!“ …vravím mu, „teba museli veľmi dlho hľadať.“

„Takže dohodnime sa takto, nech nevidím nikde v okolí žiadnu policajnú čapicu, máme tu toľko trhaviny, že keď nás naserete Blava bude mať novú dominantu! Kokocky veľký kráter, a ten  pomenujú podľa teba!“ 

„Teraz už prosím vypadni,…a zober zo sebou prázdne krabice od pizze a aj smeti čo ti dá barmanko, nech tu nemáme bodrel a ty nech nejdeš na prázdno.“

Jožko sa ešte pokúsil niečo vypustiť z úst, ale to už mu barman vopchal do rúk veľký sáček zo smeťami a pod pazuchy krabice od pizze a tľapol ho rukou po zadku.

Jožko nás konečne opustil a nastal čas, nachystať sa na renováciu Starého rozhlasu.

Vymyslené je to jednoducho. Marek nám vysvetlil, že na konci ulice asi 300m stojí auto dodávka ktorá má dômyselne otvárajúcu sa strechu, a vnútri ešte dômyselnejšiu odpalovaciu rampu z „Májovou“ raketou. Marek dodávku „vytelefonoval“ a ešte pred týmto cirkusom ju tam nechal zaparkovať.

Pýtam sa Mareka, …“a aká je to tá Májova raketa?“

Marek pozrel na Romanu pohľadom…, že akože aby som šetril slová povedz mu to ty!

„Hlavicu na tú raketu si vymyslel ty, pracovný tým ktorý ju zostrojil podľa tvojich plánov ju nazval po tebe. To poteší nie? Mimo iné dal si ju testovať Izraelu a boli z nej nesmierne unesený. Samozrejme že o nej roztrúbili  čo mohli, povyhrážali sa komu len mohli a tak teraz ju chcú všetky svety. Veď uvidíš kto sa sem všetko zlezie, keď ju Marek odpáli.“    

„Vyzerá to tak že som nepatril medzi tých dobrých“….vyšlo zo mňa po chvíli.

Marek súhlasne kýval hlavou a Romana opäť do mňa zabodla ten jej pohľad a zvláštnym tónom dodala: „záleží na tom… ako sa to vezme….“

„Hmmm….a som zasa tam kde som bol, nič neviem“….hovorím si sám pre seba.

Romana mi chytila ruku, zovrela mi ju a preplietla jej prsty z mojimi. Druhú položila na hruď kde mi bilo srdce, najprv som cítil ako dlaň na hrudi viac zatlačila a rovnako jej prsty silno zovreli moje prsty. Pocítil som niečo zvláštne a dávne, možno dávno stratené. Naraz mi telo zachvátila obrovská duševná bolesť ktorá sa striedala zo šťastím. Pocity sa miešali a začali ma zvnútra trhať na kusy ….. cítil som že za chvíľu zošaliem. Kolená sa mi začali podlamovať a strácal som vedomie, kontrolu.

Ani neviem ako ale z posledných síl som sa od nej prudko odtrhol a zasyčal: „toto už nikdy nerob!!!“

Zvalil som sa do kresla.

Marek to celé sledoval, krútil sklamane hlavou a podal mi pohár aby som sa napil. Celí som ho do seba vylial, a vzápätí aj vygrcal. Načiahol som ruku, aby mi podal ďalší…“vodu“ povedal som. Pohár som si ho vychrstol na tvár.

Romana stála opodial a tvárila sa nešťastne, „prepáč mi“ ..vyšlo z nej.

„Nič …moj problém!“ dostal som zo seba.

Marek to ukončil slovami … „obaja ste blbí! Máme teraz prácu, vonku to trochu rozbabreme a zmizneme. Kým nezačnú byť fízli múdry, respektíve kým im niekto neporadí čo robiť, alebo komu zavolať!“

Spoločne sme pozreli na barové hodiny, ukazovali 5minút pred 3tou. Na to zazvonil barový telefón. „To budú zvedavý fízly“ …. Marek ho zdvihol.

Bola to krátka konverzácia…veď z Marekom sa ani inak nedá. Sucho do telefónu s prestávkami povedal:

„ …ano,

 …nie,

 …no néé,

…ano,?

 …vyser si oko!

 …no lebo sme jebnutý!!““ a položil. 

Marek si vybral z bundy mobil, vyťukal číslo …a položil, …a blažene sa zašklebil, ako decko ktoré dostalo lízatko. „Teraz sa všetci doserú!!!“ …hlesol.

Podišli sme k oknu a v diaľke sa naša odstavená dodávka sa začala prebúdzať.

Tým že na ulici bolo ticho, nikde ani noha, hneď zaujala pozornosť. Najprv sa strecha v nákladovom priestore odsunula nabok a vzápätí sa z nej vyvalil dym….. a z dymu vyletela k oblohe raketa. Z jej chvostu  šľahali plamene ktoré osmahli dodávku a rozohnali po okolí hustí dym a spustili na okolí alarmy áut. Barman prilepil oči na telku čo mal za chrbtom.

Markiza: Reportér Markízi ktorý stál zo štábom za policajným koridorom, ručal do mikrofónu, hlavu vyvrátenú k oblohe.   

JoJka: reportérka JoJky hystericky vrieskala do kamery a rozhadzovala rukami.

Nova: reportér stál pred kamerou a v priamom prenose z neho sucho vyšlo: „a je to v píííči, Slovácko!“

Po dlhom čase Slovensko obsadilo v svetových médiach prvé miesto.

Raketa sa ale vo vzduchu dlho nezdrží, …čo sa aj dalo hneď vidieť. Na oblohe spravila krásny oblúk a vracala sa naspať. To už naši terénny reportéri nevydržali a komentáre zdvihli do hodne vysokých oktáv, z obrazoviek zneli samé sprosté nadávky.

A raketa naberala svoj smer, dopadala veľmi rýchlo a mierila si to priamo do stredu našej obrátenej pyramídy – Slovenského rozhlasu. Každý z hrôzou očakával že v strede mesta vznikne rozľahlé stavenisko – nová výzva pre developerov.

V našom bare sa rukojemníci prebrali z letargie, a alkohol z nich začal vyprchať, keď videli v televízii zábery z neďalekého miesta, spoločne začali nadávať. Barman začal pišťať a obrátil do seba flašu vodky.

Marek sa tváril spokojne a milo sa usmieval, chýbali mu už len pukance …ako sledoval obrazovku počítača.

Tesne pred dopadom rakety Marek povedal….“no a teraz sa všetci poserú.“

A aj sa posrali !!!

Raketa vletela do útrob pyramídy, nastala explózia. Pyramída sa celá akoby nadvyhla a akoby nafúkla. Okná ktoré sa nachádzajú po celom jej obvode sa rozprskli a vytvorili okolo celej pyramídy nádherný obraz. Čo však následne nastalo nikto nečakal.

Pyramída sa nerozletela na všetky stany strany ako každý čakal, ale nastala implózia. Celá budova spolu s každým kúskom okenného skla sa zmrštila do seba, pohlcovala sa do svojho stredu…trvalo to pár sekúnd. Ukončil to silný ostrý záblesk ktorý vyšiel z centra, samého stredu miesta bývalej budovy. Implózia vstrebala všetko do seba, do svojho stredu ničoho a neostalo z nej ani zrnko prachu.

Barman civel na obrazovku, ticho jak pena, a prepínal kanále! Na každom akoby vypli zvuk ..reportéri stíchli a nastalo husté ticho.

Marek podišiel k baru k barovému telefónu, vyťukal policajné číslo ktoré sem pred tým volalo. Na druhej strane to niekto zdvihol a bolo počuť ….ticho, nič. Ten dakto tam stále lapal po dychu.

V bare bolo také ticho že si počul ako pavúk dupoce po strope.

Marek krátko a úsečne prehovoril do telefónu: „len ešte ma naserete a odjebem Vám aj Kriváň.“

Zložil telefón, usmial sa a pokračoval. „Pome preč s tadeto. Kým sú vyplašený.“

Vybral z bundy mobil… prstom na ňom vyťukal číslo a zložil.  

Naše osadenstvo videlo čo Marek opäť spravil… začal zborový rev a pištanie. Ktoré ale prerušila séria dunivých výbuchov ktorá nastala po celej ulici.

Ja som prevrátil oči a zdvihol sa konečne zo stoličky. Romana sa rovnako postavila….a povedala Marekovi, “Kriváň by si ale nemusel“.

A začali sme sa pratať preč.

Výbuchy ktoré zazneli boli rovnako v pripravených zaparkovaných autách pozdĺž celej ulice, bola to takzvaná Marekova „parkovacia politika“. V autách boli sudy s slzotvorným plynom a dymovnicami.  

Marek vybral z veľkej tašky plynové masky, ktoré sme si nasadili a vyšli von. Na ulici panoval  Bejrút. Ulica bola celá v hustom dyme, bolo vidieť tak na dva tri kroky. Všade naokolo krik a chaos. Marek vytiahol z tašky dva disky o priemere asi 30cm, postláčal na nich pár tlačidiel a hodil ich smerom k policajným kordónom. „Tieto disky im premiešajú všetky vysielacie stanice. Nedohodnú si ani hovno.  

Hold bez spojenia nie je velenia!

Napriek hustému dymu sa k nám prihnala policajná dodávka… „to je náš odvoz“ …opäť stručne prehovoril.

Otvorili sa bočné dvere, rýchlo sme naskákali dnu.

„Vitajte!“ …zakričal šofér. Bol to Laco z reštaurácie Planétka.

Očami nás spočítal…..“koho toto bol kurva nápad?“  pokračoval.

Romana cez masku odpovedala: „Vyzerá to na súhru náhod.“

„Jasnééé“…dodal Laco, „a tak trochu nešťastných, čo?“

Dvere na dodávke sa zavreli a my sme vyrazili rýchlo preč. Prešli sme okolo policajtov, reportérov a množstvom zvedavcov, ktorý bezradne pobehovali v priestoroch kordónu. Všetci svorne nadýchaný slzného plynu, hlasno kýchali, chrchlali sople dlhé jak šnúrky z topánok. Boli miesta kde skupinky spoločne grcajúcich sa držali za ramená, za ruky a znelo zborové: chrrrrrbbllee.

„„nooooo…dnes je vonku sviežo!“ …neodpustil si Laco poznámku.

Dodávkou sme šli po Vajnorskej smerom k Polusu, v ktorom nás v podzemných garážach čakalo druhé auto, starší van Seat Alhambra. Laco pri nej šikovne zaparkoval, nikde na okolo ani noha, všetci asi čumia do telky alebo mobilov na priamy prenos. Vyskočili sme z policajnej dodávky, Romana sadla za volant nového auta. Ja z Marekom sme hodili naše tašky spolu s ťažkým puzdrom na hoboj do batožinového priestoru, a sadli si na zadné sedadlá.

Laco zahodil kľúč od policajného auta pod ďalšie stojace autá, zakričal nám na rozlúčku:

„Čúúz parchanti“ a vykročil pešo preč.

Romana zošliapla pedál, auto sa rozbehlo rovnako k východu a ja som sa nechal unášať v tomto príbehu chtiac-nechtiac ďalej.