Prolog 1: Nebude taký ktorý by ťa bavil, alebo zaujal niečím múdrim, vtipným. Preto si napíšem pre seba. Kde bolo, tam radšej nemalo byť. Hlasný smiech hlupákov umlčí mudrcov a ruka čo hádže svetu kocky ostane strnulo stáť.
1.časť
Ako to už býva so susedmi v paneláku, tých starých čo majú na to vek, nahrádzajú nový, mladý zväčša s hypotékou. Takáto generačná výmena nastala aj v mojom vchode a poschodí. Zažili ste to už asi všetci, naraz ste si uvedomili že starú susedu vidíte čoraz menej. Viac tam začína chodiť jej rodina, ako bolo pred tým zvykom.
Potom nasleduje čierny oznam na prízemí. A..
Striedanie realiťákov…..
To je už ale pre mňa panická výzva, a večer cez kukátko vo dverách sledujem kto by sa mohol nasťahovať. Dnes večer rovnaké buchnutie výťahových dverí a zaštrnganie kľúčov.
Už som poznal úlisný hlas realitného hoväda, ktorého predošlé zamestnanie mohlo byť tak v dome sociálnych služieb ako vrátnik – kurič.
Koho si mi dnes doniesol? …si mrmlem nahlas. Moje oko na kukátku, vidí ako sa z výťahu valí „rodinka – pár úžasňákových“. Postaršia žena, hlava rodiny, syčí po svojom manželovi/druhovi:
„užž držžž tú hubu!“
Odveta formou ušušlaného súvetia plného gynekologických výrazov opisujúcich družkino ohanbie, sa nesie chodbou. Ta odveká príťažlivosť oboch pohlaví, alebo čo ťa nezabije to ťa posilní. Čo drží tento…, týchto dvoch pokope?! Žena vyletela z výťahu jak namydlená a za ňou potácajúca sa kreatúra – možno manžela.
„No z páánom bohom“, hovorím si a bežím rýchlo vyhľadať v telke kresťanský kanál LUX a vyhulákam ho nahlas. Akurát hovorí duchovný, a ide ho vystriedať kresťanský neo-folk, moje obľúbené sestry chlamidie! Tenká spoločná stena zo susedmi mi zabezpečí ich pozornosť. Opäť som sa presunul do chodby a prilepil oko na kukátko. A nemalo to dlhé trvanie.
Pravdepodobne nohou otvorené dvere z bytu sa rozleteli dokorán, odtiaľ sa vyrútila ženská postava gestikulujúc rukami opisovala vo vzduchu, to čo jej šlo z úst. Svoj monológ nadávok a prirovnaní zvieraco/ľudskej ríše smerovala šušlavému realitákovy, ktorého som stále nevidel.
Jej tradičné: „čo si držal hubu!!!“ poukázala svojmu možno druhovy/manželovy ktorý sa bez záujmu vytackal von, a nápadne si pritom šúchal dlaň. Spokojný úškrn mu rozťahoval tvár… „Veď čo si jakááá, nezabijem ho!?“, odvetil jej.
Opäť tresnutie výťahových dverí a výťah sa pomaly a kvílivo pustil dolu.
Ja som sa v duchu radoval jak to farárko v telke dobre dal, a song ctihodných sestier, zapôsobili na nádejných susedov jak svätená voda na satana.
Stále to ale nebol záver, „kde je ten móoj realiták.“ Oko na kukátku, a môj škodoradostný úsmev. Šušlavý realitný maklér sa objavil vo dverách bytu, oči vypleštené, tvár červená jak riť paviána. Jednou rukou sa pridržiaval, zvieral zárubňu dverí a v druhej ruke mu hrkotali kúsky čerstvo vyplutých zubov. Až teraz som si uvedomil, že nádejný zákazník – manželo-druh „ktorý furt držal hubu“ pri odchode si medlil ruky. A ten jeho priam nebeský úsmev! Pravdepodobne dostal príkaz od /svojej/, alebo možno ani nemusel, a svojvoľne, ruka vyletela, a zavalašil realitákovy, namiesto opytovacej vety: „kam si nás do domotal, ty Ježiš! ? „ To sa hneď pozná, dobrá rana, dobre sadla, jak riť na šerbel! Šušlavý maklér má zaručené že keď mu huba odpuchne, začne šušlať o kus kvalitnejšie. A tak pekný večer za nami, vravím si. Ideme ďalej..
Týžden ubehol ako voda a večere strávené sledovaním návštev, mojich nádejných susedov boli čím ďalej nudnejšie. Klučku si tu podávali rôzne kreatúry a skrachovanci. Áno ja viem asi nemám moc rád ludí, mam na to dôvod!
Až raz pri návrate domov, ked som vystupoval z výťahu som si všimol niečo nezvyčajné,
bola to nová menovka na susedových dverách. Rýchlo som uprel zrak na kostrbato perom napísané meno a priezvisko, Romana Prechácková. „Tak aspoň že tu bude baba“, hovorím si. „Áno baba, cau..“ ozve sa mi za chrbtom, sused Marek Tichý. Ktorému priezvisko bolo asi súdené, lebo ten chalan bol jak duch. Úctivý, málovravný, jeho oči však prezrádzali až nadpriemernú inteligenciu. Vyšportovaná postava a každý jeho pohyb bol premyslený, akoby vypočítaný. Taký netypický týpek. Keby „dával ludí dolu za peňáze“ nečudoval bych sa. Naše susedské rozhovory, ked sme sa ste stretli vo výťahu vždy začali o počasí a končili o tom že jak sú ľudia blbý. Občas sme si zazvonili, keď niekomu doma došiel cukor, alebo mlieko.
„Čauko Marek, videl si ju? Stará mladá?“…spýtal som sa. „Normálna, a veď uvidíme“ odpovedal suchým tónom. Stál vo dverách svojho bytu a ruke držal nádobu na cukor.
„Cukor?“ ..spýtal som sa. Asi 3 sekundy na mňa uprene pozeral, až mi pripadala moja otázka trápna. Veď nedržal v ruke nádobu od koksu.
„Cukor“ ..odpovedal a vystrel ruku smerom ku mne. Rýchlymi krokmi som sa otočil kuchyňa – chodba a podávam mu doplnenú nádobu. V momente ako vystrel ruku a uchopil do nej cukorničku, hlava sa mu otočila opačným smerom k ešte len otvárajúcim sa dverám našej novej susedy. Boli to tak nesúrodné pohyby, ktoré nastali v rovnakej chvíli, že nemohli byť ani ľudské. Ja som stihol len preglgnúť.
Vo dverách s menovkou Prechádzková sa objavila postava mladej ženy vo vyťahaných teplákoch a tričku. Očami som ju prebehol od hora dolu, potom zasa hore a zasa dolu, a tak dokola….mozog mi spracoval prvé informácie, mala peknú postavu, bola bosá a nemala podprdu! A bola pekná, tak zaujímavo pekná. Asi som sa tváril divne, pretože zabodla do mňa prenikavé čierne oči.
Do kelu, kukám jak báger na betón!!! uvedomil som si. Toto nebol dobrý začiatok.
„Čaute susedia“ prehovorila zvonivým hlasom, ktorý prerušil tok mojich myšlienok. Dvojhlasne sme s Marekom odvetili „Ahoj….suseda“ …“Romana“ doplnil som.
„Včera som sa nasťahovala a bola som už zvedavá akých budem mať susedov“ pokračovala ďalej. „My sme na tom boli rovnako“ hovorím. „Ja sa volám Majo a toto je Marek“.
Marek vystrel ruku a s Romanou si potriasli ruky….“Marek, teší ma! Bývam hneď tu vedľa“ na tvári sa mu objavil priateľský úsmev. V jeho podaní úsmev znamenal iba miernu zmenu mimických svalov. Podľa mňa kameň sa vie usmiať úprimnejšie.
Potom sa Romana otočila smerom ku mne, konečne som jej pozeral do tváre a očí. Bola to naozaj pekná suseda, čierne dlhé vlasy, súmerná priam renesančná tvár, celkovo vyzerala dosť dobre napriek vyťahaným teplákom a tričku na ktoré som sa už neodvažil pozrieť!
Vystrela ku mne ruku, na zápästí mala športové hodinky myslím že to boli pánske G-shocky a na prste chýbal prsteň. Opäť sa jej oči zavŕtali do mňa, nebol som si istí či mi to bolo príjemné alebo nie. Podal som jej ruku a čakal ma silný stisk, ktorý som od takejto ženy nečakal. Jej upretý pohľad a znatelné zovretie mojej ruky ma dostali do pomykova. Usmiala sa, jej hlas o čoci hlasnejšie zarezonoval chodbou keď prehovorila..
„Romana, prisťahovala som sa sem z Petržky, kde som bývala v podnájme. Ako sa tu býva?“ spýtala sa.
„Býva sa tu fajn, je tu kľud“ hovorím, pozriem na Mareka, ktorý stále v ruke zvieral nádobu na cukor.
„Áno je tu pohodové bývanie, ako susedia si vychádzame dobre.“ …rukou zatriasol s cukorničkou, „Ak je treba tak si vieme zazvoniť“ povedal Marek.
Romana na to: „To je super, som rada že budem mať takýchto susedov“ a zrakom prešla od Mareka a zahľadela sa uprene, nepríjemne do mňa. Nebol to pohľad na mňa, ale taký, ťažko opísateľný ..proste do mňa.
Cítil som sa trochu blbo, lebo čakala čo ešte poviem, ja som pritom ticho stál a v hlave sa mi vírili myšlienky. Nakoniec zo mňa vyšlo: „Veď keby niečo tak zabúchaj…teda zaklop, alebo zazvoň. Na stenu, alebo zvonček, …máme spoločnú, som myslel zvonček.“ A teraz som si už pripadal ako fakt uchyl, čo bude s uchom na stene, špehovať susedu.
Romana sa však usmiala a odvetila: “skúsim“. Asi mala na podobné prípady ako ja v živote šťastie.
Marek sa otočil ku svojim dverám „tak „čavte“ odznel od neho pozdrav. „A díky“ zatriasol v ruke s cukorničkou. Romana ustúpila k svojim dverám …“vidíme sa susedia“ a pomali zavrela dvere.
Ja som rukou nahmatával klučku svojich dverí a nevedel, či sa mám radovať zo „“zaujímavej““ susedy, alebo plakať nad svojím dementným chovaním.
Z vnútra som sa oprel chrbtom o dvere a celé som to zhrnul jednou vetou. „Kokoooos, debiiiil!!!“ Pomali som šiel do obyvačky, zobral ovládač že zapnem telku a uprel pohľad na spoločnú stenu čo mám s novou susedou.
Naraz sa ozvalo z tiché zaklopanie Klop! Klop! a počul som slová s poza steny:
SI TO TY!!!
Ostal som stáť strnulí, nehybný…prestal som dýchať!
Na dlani som opäť pocítil silné zovretie Romaninej ruky, rovnaké ako keď sme sa pred chvílou zdravili.
Po chvíli sa mi vrátila krv tam kam patrila, nadýchol som sa a v tom vyšli zo mňa slová ktoré som povedal nevedome, bez môjho pričinenia, súhlasu vôle, nahlas a rázne vyšlo zo mňa: „ÁNO SOM TO JA!“
2.časť
Ráno som sa zobudil, a vedel som, že už nič nebude také ako pred tým. Jednak že som sa zobudil vo vani, pričom v noci som sa prebral tri krát a stále niekde inde!
Doteraz, keď som spal polohu som maximálne zmenil tak, že som sa zobudil zo zvesenou rukou z postele. Po zvláštnom včerajšom dni a krátkou slovnou výmenou s mojou stenou, sa mi spánok nepríjemne upravil a „spacia“ Alfa hladina dosahovala vrchol pri nočnom cestovaní. Prvé zobudenie pod posteľou, druhé bolo v chodbe, vystretý na koberci nohy zapreté do vchodových dverí, a tretie schúlený na kuchynskom stole, zakrytý perinou a podhlavník pekne pod hlavou. Kedže stôl nebol žiadny drevený masív, ale len lepenka za pár šupov z polska, „mrte““ som sa preľakol, normálne by moju váhu nemal ako uniesť, takže som asi v spánku levitoval. Moje prebudenie malo za následok to že kuchynský stôl uniesol moje plné vedomie len ďalších pár sekúnd a skončil som o 70cm nižšie na podlahe. Podomnou stôl na maďeru a ja som cedil z úst všetkých svätých aj zo zástupcami. Pozrel som na hodiny v kuchyni, boli tri po polnoci. Tak mám čas ešte si zdriemnúť brblem si mátožne. Presomroval som sa do spálne, za sebou ťahám perinu, končekami palcov držím uslintošený podhlavník.
Ako som už spomenul, ráno som dokrčený vstával z vane jak Drákula z malej truhly. Cynicky ma napadlo že na toaletu som sa vôbec nemusel namáhať, kedže vaňa na rozdiel od postele mala štupeľ! Ale to už by bolo asi trochu cez….
Vošiel som do kuchyni…chvíľu civel na trosky mojej dočasnej postele. A konečne zo mňa vyšli prvé ranné slová: „KURVA drát!“
Podišiel som ku kávovaru, mojej pýche domácnosti! Palcom som sa dotkol gombíku štart, na čož sa stroj zobudil, prepláchol si trubky a potom si odpľul….Ja rovnako ako on, som do seba otočil pohár studenej vody, vyčistil pohrebisko z mojich úst. A konečne som navolil dvojitú malú kááávičku ….“aaaaaaaaajajaaj“ zvikol som si a taliansky stroj a tento ranný rituál. Káva voní z pohára, opatrne uchopím a otvorím balkónové dvere. „Toť“ postavím sa hrdinsky v trenkách na balkón, sŕrknem si z kávy, chlapsky si napravím gulečník a kukám na to blbé mesto.
Moje ráno by pokračovalo pokojne ďalej…keby som nenadobudol pocit, že na to blbé mesto nepozerám sám.
Bývalá, už nebohá suseda nezvykla chodiť na balkón, ale terajšia rovnaký zvyk určite nemá. Balkóny máme oddelené takou polo/stenou. Že vidíš viac než chceš.
S obavou som pomali otočil hlavu smerom kde som tušil posmešný pohľad susedy Romany. Ani sa neunúvala schovať strapatú hlavu a rozmachlené oči, rukou si držala cez prsia košelu, ktorá viala vo vetre a odhalovala jej holé brucho. Na oplátku si ma teraz ona premeriavala pohľadom od hora dole a naspäť, potom znova a bez hanby ešte raz. Konečne sa jej oči zastavili a upriamili na moju tvár a akoby výťazoslavne vyriekla hlasno:
„….brééé ranko sused Majo!!!“
Ja som sa prepadával hanbou a nervami čoraz nižšie až dakam k suterénu. Nenápadne som stiahol brucho, vytiahol zarezané trenky zo zadku. Znova si odchlipol z kávy a odzdravil:
„Dobrreeé ránko.“ A pokračoval som: „Prepáč mi, nečakal som ťa tu, rána tu trávim zväčša sám. „
„Áno, všimla som si tvoje ranné ceremónie“ odvetila škodoradostne Romana.
„Tak dík“ vravím jej …“človek by ťa tu nečakal“…pokračoval som.
„Veď toto“..odvetila, „človek!“ a uchlipla si zo svojej šaky.
„káva?“ pýtam sa?
„jo“ nasledovala kratka odpoveď, pričom na mňa stále pozerala.
„ako sa ti spalo prvu noc?! Pytam sa zo zvedavosti…
„hmmm….divoké sny, stále som cestovala“ ..odvetila
O tom by som vedel rozpravat, pomyslel som si.
Na čo Romana odvetila „veď ja viem!“ ..!!!
Niečo ako mráz a chlad mi prešiel po chrbte, kvapka potu stekala po chrbtici. To pomyslel som si …som si len pomyslel! A tak jej krátka veta ma prikovala o zem. Snažil som sa nedať na sebe nič znať. Len hrnček z kávou som silnejšie zovrel, aby mi nevypadol. Ako obvykle som pomaly zacúval do vnútra bytu. A ležérne povedal, „tak čáááv“.
„Ahoj,“ odpovedala keď som ju stratil z dohľadu.
Niečo mi tu prestáva sedieť, noc na draka, počujem čo nemám….ďalší skvelí deň v mojom živote.
Pustil som si hudbu, smutne upratal kuchyňu, teda čo ostalo zo stola, vynosil som na chodbu pred výťah. Pridal na hifi – volume…nech ju počujem aj v sprche. Rýchlo som sa obliekol. Na chodbe že kuknem do zrkadla, alebo radšej nie….buchol dvermi, pak výťahovými. A vonku si to pomaly zamieril ku kontajnerom, kde ma už očakávali sociálne slabší a z rána emocionálne silnejší jedinci – bezďáci. Poslušne som oprel zvyšky stola o kontajner! Nedajbože by som ho hodil dnu. Jednak by som riskoval že trosky stola vnútra kontajnera niekoho zobudia, na čo by nasledoval frontálny útok pľuvancov jeho prebudených kamarátov. Rýchlim krokom som odkráčal, preč smerom k môjmu autu.
Posadím sa, cvakne pás, otočím klúčom v zapalovaní, auto sa mi rozkašle a hneď stláčam gombík rádio / CD / USB…. nech to hrá, davaj Duchoňa!
Dupocem striedavo na plyn a brzdu a na striedačku ….. spomalovač, chýbajúci kanál, prevyšujúci bezďák.
V spätnom zrkadle zbadám na poslednú chvíľu Mareka, ako naskakuje do svojho bieleho obrieho Mercedesu. Ten ráno vstáva už asi o 4tej! Moja cesta vedie do neďalekého Kauflandu na Rožňavskej, ráno tam býva málo motajúcich sa ľudí. V peňaženke zmes drobných bankoviek a par gastráčov. „To dajako do výplaty dám“ hovorím nahlas a brzdím na červenú a stojím na križovatke Tomášikova. Očami blúdim po chodníkoch na ktorých sa začína trúsiť naša stará generácia čo zažila Husáka. Babka si to futaší chodníkom, v pazúrikoch zviera svoju dvojkolesovú nákupnú tašku (človek by si myslel, že ju geronti po dosiahnutí určitého veku nafasujú od poisťovne), krížom cez rameno kabelka ktorú dostala ešte keď mala v kostole prijímanie. Druhou rukou ju pevne držala, pripravená tasiť z nej akciový leták, alebo kaser. Hneď som ťukol do prehrávača a pustil Hospital Bukra – Stará pani. Sledoval som ju kým nedocupitala na prechod na chodcov a jak to už býva u tejto divnej skupiny ľudí, bez toho aby sa pozrela na semafor, alebo či ide auto, vrhla sa na cestu – prechod pre chodcov. Tak buď je to Highlander, alebo JBMNT. Vedľa mňa, vo vedľajšom pruhu zastavil Marekov obrí krabí Mercedes na obrích 22 kolesách. Obaja sme sledovali ako to starenke ide, vozík čo ťahala za ňou poskakoval do rytmu. Stihne to kým naskočí červená? Stihne uskočiť keď Marek skočí na plyn? Pozerám naňho, na tvári úškrn. Pravou nohou určite hladká plynový pedál. Bolo na ňom vidno jak by babke ukončil trápenie a jej postavička by skončila rozprsknutá na prednej maske auta. Keďže to babena mala ešte na chodník ďaleko a semafor počítal posledné sekundy zelenej. Marek si neodpustil popohnať ju a dupol na plyn, aby ju zvuk motora prepol do rýchlejšieho módu. Osem valcov v Mercedese sa rozbláznilo a štyri výfuky zarevali krvavú sonátu. Babka akoby dostala kopanec do zadku. Vyrazila jak Usaim Bold, pustila kabelku a rukou začala asi hajlovať a jej zovretá päsť mávala výhražne vo vzduchu. Svojím krikom sa snažila preklínať čo sa len dalo. Marek sa spokojne zašklebil a pozrel na mňa, ukázal som mu palec hore.
„do obchodu?“ pýtam sa Mareka cez spustené okno.
„tak neják“ odpovedá mi. Kokos…tá jeho slovná zásoba. Ako sa dá ísť len tak neják do obchodu. Ale neriešim. Kto je normálny v tejto dobe!
Vyštartovali sme na zelenú, a stratil sa mi v diaľke. A konečne, Rožňavská..parkujem v Kauflande a teším sa na čerstvé kroasanty čo nakúpim. Vystúpim z auta a zamierim k nákupným vozíkom, v ruke žetón z Billy. Vyťahujem vozík z kóje a len sa otočím a stojí pri mne bezdomovec, ruku natrčenú smerom ku mne a začne mi čosi brblať jak obohratá platňa.
„Že šéfko,vedúúcko ako sa darí, drobné by neboli? Cigaretka? Vidím že máte dobré srdce.“
Hen..zas nejaky kardiológ….odvetím.
„Ty Kámo“ …hovorím mu dosť nahlas nech ma počuje, „srdce mam dobré, ale peňaženka je na tom dosť zle“.
Kukal na mňa, oči kalné od krabicového vína…a pokračoval ďalej, „Šag by sa dačo našlo, daj gastráče, bude dobré aj také pre mňa a kamarátov“ ….
To slovo –daj- ma dalo do pozoru. Toto hovädo asi len tak neodýde. Hlavne keď sa z ním objavilo ďalších päť postáv. Všetko čistý homles, ksichty zduté, bolo z nich cítiť pleseň zvratky a moč. Každý v ruke igelitku plnú „dačoho“ čo civilizácia zavrhla. Z toho davu, alebo kopy špiny sa ozval ženský zachraptený hlas, „Jožo čo jééé, dá či nedá kokot mladý?!!!“ Až teraz som zbadal ženskú kreatúru, dogabanú – letná kolekcia „čo kontajner dal“. Šklebila otvorenou hubou v ktorej chýbali predné zuby a odpľuvla si …chtiac na zem, no trafila súkmeňovca čo stál pred ňou.
„Jožo“ mi chytil nákupný vozík, aj ja som zatušil, že mi len tak pokoj nedajú.
„Vedúcko nebudete kokotko a kuknete čo v peňaženke máte, tuto Isabella“ …ukázal na ich bezzubku… „nemá rada nedobrých ľudí, tak taký nebudete že?“
Málo mám problémov zo sebou plus posledné peniaze a ešte totok ja potrebujem k životu, hovorím si v duchu. Poobzeral som sa okolo či náhodou nezbadám aspoň SBSkára, že by si tu spravil poriadok. Stál nedaľeko asi 15metrov opretý o stenu Bufetu s párkami, v ruke telefón, v hube cigareta a posmešne sa na mňa pozeral.
To sa ale už ku mne pomaly približoval šéfo-kompanie Jožko a k nemu sa predrala bezzubka z ktorej vyhŕklo:
„Daj semm rýhlo lóve mladý“ Hlavou mi prebleslo, kde-ako ho plesnem aby som sa nenakazil, alebo ho kopnem do gúl, to by mohlo pomocť.
A tak som tam stál, normálne by ma mal ovládnuť strach, no ja som pociťoval smútok zmiešaný z lútosťou.
„Také pekné ráno to mohlo byť“ …hovorím, “také pekné ráno“ …. môj smútok bol ozajstný a bolo vidieť že som ho dosť prežíval. Slniečko, káva a kroasanty. A my sme na seba takýto zlý! Úplne som sa opustil.
…Bezďoš Jožko zamrkal očami, Izabella otvorila otvor ktorým príjíma jedlo. Nečakali odomňa takú bezbrannú odovzdanosť. Tým sklamaním akoby ma opustili všetky sily a nechcelo sa mi vôbec nič. Pocítil som silné trhnutie vozíkom, to Jožko začal riešiť situáciu.
Podarilo sa mu! Z očí sa mi stratil monoskop…a hlboko v nich akoby sa zapálila pochodeň.
Pocítil som svrbenie na zátylku, nohy sa mi zapreli do zeme a mierne som sa pokrčil v kolenách. V hlave sa mi zdvihla opona a z úsmevom som hlasom povedal, zahučal.
„Vám to ale musí dobre jebotať v tých vašich sprostých hlavách takto skoro ráno!“
„Priznajte sa ….že Vám to moc v škole nešlo!!! …Čóóo,? ked ste takto na hovno kokoti skončili!
Tá kopa handier a igelitiek sa predo mnou zaknísala a zašušťala ….
„Ty zubejda!!!“…otočím sa k homlesačke, keď ťa chytím do rúk a zatrasiem, zahrkoceš jak krabička tik-takou. Pod sem bližšie nech ti spravím novú zubnú kartu…bude mrte stručná.
Neviem či môj upretý pohľad alebo jednoduché riešenie ktoré som jej ponúkol, spôsobila že Izabella-zubejda, ustúpila o krok a z otvoru, čo bývali ústa vyšlo niečo ako aaááááuooohootóóó.
Šéfe – Jožko, zagúľal očami …a šiel niečo povedať,…no skočil som mu do nádychu!
„Ty ježišmária jeden!!! Teba mala mater radšej prehltnúť!!! .., ty Kokote“ … z kade si došiel, vyliezol z pod kameňa! Zober si tu svoju bedač a ťahajte smer Slovnaft!! Budem Vás tam čakať v spalovni!!!
Tentokrát zavládlo úplné ticho. Moje slová každému prenikali do mozgovej kôry kde sa menili na predstavy.
Jak ústa blabotali tieto komplimenty, všimol som si ako ku mne zozadu prichádza postava…zo záujmom sleduje celú situáciu, postaví sa vedľa mňa a vyhŕkne: „Ahoj sused Majo, máš nových káámošov? Mokrá štvrť, čooo? Šeci došťatý dosratý“.
Romana stojí uvoľnene, oblečené teraz moderne dotrhané rifle, tričko a lahkú vestu.
„Zoznámiš nás?“ …dodá a usmeje sa na celé kolo.
„Ahoj Romi, …aaale tutok, Kapitán Dabač zo svojou háveďou mi pokazili ráno“ …. odvetil som jej.
Tlupa bezďákov sa začínala pomaly spamätávať, alkohol a drogy čo im kolovali v tele postupne preberali predošlú súdržnosť a drzosť.
„Počuj ma sem pánko“ zareval dourážaný Jožko alias Kapitán Dabač.
Zubajda Izabela sa pri tom silnom hlase opäť predrala-pripotácala bližšie aby ovládla situáciu.
Keď v tom sa stalo naraz niekoľko vecí…
Z ničoho nič sa pri mne zjavil Marek….“Jaký tu máš kabaret?“ ..poznamenal nahlas.
Kapitán Dabač …pokračoval: „Daj sem mi túúú…“
Marekovy naraz vyletela ruka….len ňou tak mávol,..ledabolo.. napriahol sa, ako keď odháňate muchu. Ruka dlaňou dopadla na tvár Kapitána Dabača, a ukončila jeho reč.
Rana bola také silná že Dabača otočilo jak ručičku hodín a plesol tvarou na zem, hned vedľa sa vyskladali ostatné zvyšky tela končatín na hromádku. Taký let handrovej bábiky to bol.
Čauko Majo, Romana ako máte? …akoby mimochodom pozdravil Marek.
Na to zvreskla Zubajda a rozohnala sa rukou v ktorej držala britvu. Chytil som jej ruku držiacu britvou za zápestie. Romana v tej chvíli zaútočila a ruka jej pristála na sánke Zubajdy. Na to že Romana nevyzerala, …tak jej rana spravila slušný masaker. Celá spodná čelusť – sánka jej vyskočila z pántou a ostala visieť nakrivo z tváre. Toto len tak ľahko nezašróbuju…
„Zlomím ti tvár“ ..znelo raz Fun Rádia ako reklama. Tu to aj tak bolo.
Ja som stále držal zápästie tej úbožiačky a precítil všetko zlo tejto kreatúri.
„Fuj“ povedal som a obratom ruky som zlomil Zubajde zápestie, …..jej vresk sa znásobil, čo mi ale stále nestačilo! A ďalším pohybom som jej ruku v lakti, ktorý som pretočil do veľmi zlého uhla, na čo bolo počuť hlasné praskanie kostí. Ruka jej ochabla a videl som že idú na ňu mdloby. Nie som tyran……ale čo som začal musel som dokončiť. Silno som trhol rukou, a držal zápästie mojej obete, ruka ostala bezvládna jak handra. Týmto posledným gestom som ju vytrhol z ramenného kĺbu. Zubajda sa knísala jak bábka, pustil som jej ruku, a tá sa je strašidelne bezvládne hompálala pozdlž tela, vyzerala jak metronóm, nohy sa jej podlomili a žuchla celou váhou na zem jak vrece handier.
Zvyšok kabaretu, ako ich Marek nazval, sa pohol smerom k nám….prvý z nich, vysoký zavalitý chlap z bradou po prsia. Marek pred neho predstúpil. Chlapík bol od Mareka o hlavu vyšší a čo do šírky ani nehovoriac. Obor sa rozohnal, ruka jak lopata letela vzduchom. Sledovali sme z Romanou na ten masaker. Marek len stál a stál..do poslednej chvíli. A posledná chvíľa nastala, ako v spomalenom filme….Marek dva krát nohou predkopol. Taký ten predkop ako tancujú írsky tanečníci. Tento predkop bol mimoriadne dobre mierený na chlapíkove kolená, ktoré zmenili svoj uhol o 90stupnov na „mŕvy uhol“
Chlapík pár sekúnd groteskne stál – knísal sa a z ručaním padol na znak. Na zemi ručanie neprestávalo a chlapík prekvapil … groteska mu ide dobre aj ležmo. Marek sa blažene usmieval nad svojim dielom a čakal na ďalší „materiál“.
Stáli sme z Romanou vedľa seba pozerali na zem, na tú rannú spúšť…
„A aké pekné ráno to mohlo byť“ …opakujem nahlas.
Romana sucho odvetila „no veď toto“.
Hľadeli sme opäť na Mareka, ktorý nás nehodlal pustiť k jeho dielu. Každou rukou zvieral za krk chrapčiaceho bezďáka a zvolal. „Baram baram buc!!! Na čo obe hlavy bezdomovcov zrazil k sebe, …vytriskla krv, a myslím že aj oči z jamôk týchto chudákov … Marek držal v rukách, už len bezduché telá handrových panákov.
„Počuli ste to prasknutie, jak kokosové orechy?“ … otočil sa na nás Marek. V tvári radosť malého dieťaťa ktoré vypustíne po mesiaci na ihrisko.
„Asi by sme mali chodievať častejšie sem nakupovať“…. odvetil som.
SBS-kar, celú situáciu pozoroval z obďaleč, a začal ľutovať že dal bezďákom typ na toho bledého chalanka čo sem chodí skoro každé ráno, búda z občerstvením o ktorú sa opieral, prestávala plniť funkciu oporného bodu. A konečne sa mu podarilo prehodnotiť situáciu …. od bezďákov nedostane podiel na koristi, zväčša dostal hodinky a občiansky preukaz obete, obetí. Hodinky sa mu vždy podarilo niekomu streliť a občianky zneužiť. Všetky tieto myšlienky mu preleteli hlavou, keď v tom momente sa všetci traja besniaci útočníci otočili k nemu, dvom sa v tvárach zračil chápavý výraz, u tretieho ktorý pred chvíľou rozdrvil lebky tých dvoch, nemal pohľad z chápaním a porozumením nič spoločné. Trvalo to ďalšiu krátku sekundu, Marek uchopil nákupný vozík do ruky, napriahol sa a mierny obratom ho šmaril po SBS-karovy. Trajektória letiaceho a točiaceho vozíku bola rovná jak strela, 20 metrov elegantného letu a dopad na ciel. Pri dopade zaznel zvuk približný dopadu mucholapky na tlstú mesiarku. SBS-kár stihol vydať zvuk…chrrrrr. Nákupný vozík sa tvrdým dopadom akoby zdeformoval do tela úbožiaka. Konštrukcia vozíka sa zmiešala z vnútornými orgánmi a rebrami hrudného koša, tmavo červená krv tomu dodávala …šťavu, povedal by bizarný nadšenec tohto rádoby umenia.
Bezdomovci ktorý sa chystali na ďalší útok, bezpohnutia stáli, a na povel ich prehlo a začali dáviť zvratky.
„Spoločná šabľa Vám celkom ide“ … hovorí nahlas Marek, aby prehlušil ich blvanie. Pri tom všetkom stále očami sledujú Mareka ktorý pristúpil k ďalšiemu nákupnému vozíku a prstami naň poklepal. To že sa dá grcať a zároveň utekať som nevedel, ale oni to dokázali…
Akoby na povel si dali čelom vzad a utekali krížom cez parkovisko, tam sa spoločne narvali do starej dlhej dodávky, na čo sa ich auto v kúdole dymu rozbehlo a zmizlo v zákrute.
„Mali by sme pomaly aj my sa pobrať do preč!“ hovorím….
„uhmm“ …pridala sa Romana
„Veď nebolo to až tak zlé…..či? “… dodal uspokojene Marek
To že dnes v tomto Kauflande už nenakúpime nám bolo jasné.
„Billa?“…navrhol som?
„môóóže byť“ …prikývla Romča
„aké tam majú nákupné vozíky?“ ….hlesol Marek
Obaja sme pozreli na Mareka, ..spokojne sa usmieval a vykročil smerom k svojmu autu.
Pozrel som na Romanu..máš tu auto?
..“néée“..odpovedala, … „brala som Tágo“ (akože taxík)
„Tak ta môžem zviesť, parkujem tu niekde“….očami som blúdil po parkovisku. Marek napočudovanie parkoval vedľa mňa (prišiel hneď po mne), stál pri aute, čistil si utierkami a sprejom ruky. Vyrazili sme rýchlim krokom za ním, aby sme absolvovali rovnakú očistu.
3.časť
Za pár minút som mieril autom do Billi na Bajkalskej, vedľa mňa sedela Romana a pred nami sa valil Marekov obrí biely Mercedes na širokých mega obrích kolesách.
„Kde a prečo si sa tu zjavila? Pár hodín čo sa poznáme a všetko mám otočené hore nohami!“…pýtam sa Romany, pozrel som na ňu …bola ticho, pozerala pred seba. Akoby hľadala odpoveď, slová.
Pokračoval som ….
“Spal som na draka, pred chvíľou zo mňa bolo násilné hovädo, a asi som si to aj užíval!“
….“ja viem!“, povedala polohlasne Romana.
„Keď ti si na nič nepamätáš!!! …vôbec na nič!“ Pozrela na mňa smutne. „máš len krátke záblesky“…pokračovala.
„Marek ta našiel prvý, nechápem ako ta vôbec vyňúral. Na takomto mieste. A potom už na teba len dohliadal a čakal na mňa kým prídem. Dúfala som že sa rozpamätáš, preto si mal takú poslednú noc.!“ …aaano, ja som ti ju zariadila!
…doplnila pri mojom pohľade!
„Marek to chcel riešiť viac radikálne, ak si vieš predstaviť.“
Ughhh,…preglgol som, až ma striaslo.
Ostali sme stáť na križovatke, na červenej. Sedeli sme ticho, ja som zvieral rukami volant, Romana zaťaté päste. Cez čierne zadné okno Mercedesu som cítil v spätnom zrkadle Marekov upretý pohľad. Obom nám vírili v hlave myšlienky, mal som v hlave tisíc otázok no nevedel som na ktorú sa spýtať.
Toto spoločné ticho prerušil hukot sirén policajných áut v sprievode zdravotníkov a hasičov….ťahali sa ulicou ako slíž a smerovali ku Kauflandu na Rožňavskej. Vedľa Mareka bol voľný pruh, tak som prešiel autom vedľa neho. Stiahli sme spoločne okná, Marek ceril zuby do úsmevu a hlesol „niekto nás bonzol keď sme sa tam bavili, ale ja som ich presmeroval do Kauflandu na Račiansku. A ten hasičák tam čo bude robiť? Asi sa pokúsia vystrihať SBSkara z nákupného vozíka….haha“ ….vzápätí si aj odpovedal.
„Marek z obľubou odpočúval 158čku, vysielačky policajtov a záchrannej služby. A keď bolo treba ako dnes tak im vstupoval do procesov“….dodala Romana.
Pomaly sme sa blížili k dohodnutej Bille, sám neviem prečo máme tento spoločný nákup, premýšľam v duchu. Na parkovisku sme zaparkovali vedľa seba a v trojici vykročili ku vchodu. Pred vchodom som cez žetón zobral nákupný vozík.
Marek sa síce tiež vybral smerom ku vozíkom, ale Romana ho chytila za rukáv ťahala preč.
Pred vchodom nás privítal predavač Noha-Bere, ktorý mal na provizórnom stolíku z kartónu okrem pekne zoradených časopisov aj vlastný sortiment pár angličákov, nerozbalené orbitky, pár slnečných okuliarov v priesvitnom desiatovom sáčiku.
S rešpektom sme ho obišli a vliezli do Billi tváriac sa jak svätá trojica. Veď už by sme chceli aj nakúpiť a vyhnúť sa všetkým problémom. Preliezli sme rýchlo uličky, ja som hodil do košíka mäso, Romana ovocie a Marek samé sladkosti a čokolády. A už sme stáli pri pokladni v ktorej sedela staršia pani s natupýrovaným účesom pankáča a fialovým prelivom. Na očiach hrubé čierne linky jak Kleopara a perách silný červený rúž.
„Dobré ránko“ ..slušne ju pozdravím a pridám suchý úsmev.
„Billa kartu máte!!!!!?“ … prehodila škreklavým hlasom namiesto pozdravu. Všetci sme sa prebrali z letargie vlastných myšlienok. Zabodla do nás pohľad, premerala si nás a niečo si popod fúziky zamrmlala.
„Nooooo…ne! ..odpovedám jej za všetkých.
Začala ťahať tovar cez pokladničný pás rýchlosťou unaveného slimáka….
Ja a Romana sme rezignovane vyvrátili oči do stropu a potom na seba…..Marekovi sa na tvári nepohol ani sval, rukou začal preberať na pase medzi kopou sladkostí, vybral z nej veľkú Milku otvoril ju a pohľadom upretým na pokladníčku začal ju chrúmať.
Hlboký nádych „18,90eur, nálepky zbierate?“ ….konečne sa ozvala pokladníčka. Každý sme hodili na pult za seba nejaké drobné a sunuli s preč.
Došli sme k našim zaparkovaným autám a ostali stáť, Romana s Marekom pozerali na mňa čo bude ďalej.
Tak som začal: „Počujte, obaja! Nemám z Vás moc dobrý pocit!“
…Marek hľadel bez výrazu, akoby zasnene niekam ďaleko za mňa, Romana zatlačila obe ruky hlboko do vačkov nohavíc a mykla ramenami a trpko na mňa hľadela.
…pokračoval som „rovnaký na hovno pocit mám aj zo seba. Naše susedské vzťahy sa posunuli na novú úroveň a máte mi čo povedať“ …
„Kááva?“ ….skočil mi do reči Marek
Svorne sme prikývli a vyrazili k najbližšej kaviarni. Respektíve sme sa nechali viesť Marekom, keď som sadol s Romanou do auta, v hlave som lovil kde sa posadíme. Inštinktívne som vyrazil za Mercedesom ktorému už Marek prevetrával výfuky. Pomaly sme sa presúvali mestom, každý si premýšľal o svojom. Konečne do ticha v aute Romana prehovorila: „Marek je „STOPÁR“ ,len trochu s posunutou osobnosťou. Býval to dobrák, no niečo sa zvykne v živote pokaziť. Istým spôsobom dobrákom aj ostal.“
Kde si naňho natrafila?….spýtal som sa
„Nooo….“ Romana si rukami vošla do vlasov, …pôsobilo to nervózne, prešla rukou cez oči, …spomienky sa jej premietali v hlave … „Mareka som našla, vlastne vyhrabala na cintoríne. Bol tam pochovaný za živa“.
Pozrel som na Romanu,…ona hľadela na auto pred nami, v ktorom sedel Marek.
Pokračovala: „Keď som našla hrob kam ho pochovali a začala kopať, hrabať….Marek ma tam dolu musel počuť, nasledoval neskutočný úmorný rev s prerývaným chrapotom, miestami až zavíjaním. Zaujímavé na tom bolo to že ani zrnko plaču, len ten strašný krik. Keď som sa konečne dostala k truhle a rozbila do nej otvor. Krik prestal, akoby uťalo. Pozerala som na beľmo krvavých vysilených očí, skrivený úškrn na tvári a krvavé zuby z rozkúsaných pier. Postupne sa mi ho podarilo celú truhlu odkopať, rozsekala som vrchnák truhly. Marek v nej ležal dokrivený, bol ako paralizovaný a zároveň som si všimla že mal polámané všetky končatiny.“ To ako ostal ticho keď som sa k nemu dohrabala, bolo až strašidelné. Stále ma očami sledoval ako zviera v klietke. Zaťaté zuby, občas zachrčal aj to len v snahe keď vypľúval krv.
Teraz Marek sedel pred nami v Mercedese a nikto by mu nechcel vidieť do hlavy…
Opäť ďalšia červena, autom som zastal vo vedľajšom pruhu ako stál Marek, obaja sme naňho pozreli,
Tlačil do seba veľkú študentskú pečať a prekladal ju sáčkom s gumovými medvedíkmi. Líca mal jak škrečok a keď na nás pozrel usmial sa blažene od ucha k uchu. Stiahol okno, prehltol sústo a povedal: „ počúvam policajné vysielačky a chlpatý začali manévre. Niekto nás natrel a dobre očiernil.“ …čo bolo myslené slovom “očiernil“ pri tom jeho besnení som nepochopil, ťažko sa to bude vysvetľovať ako „ľahká sebaobrana“. Musíme sa sprať z ulice a niekam si sadnúť kým to neutíchne. Poznám dobrú kaviareň, káva…zákusky …..opäť sa zaškeril.
Prešli sme pár ulíc, a zaparkovali vo dvore starého bytového domu oproti rozhlasu – obrátenej pyramíde.
Vystúpili sme z aut, Romana sa mračila keď Marek vyberal z kufra svojho auta veľké púzdro na neurčitý hudobný nástroj…asi hoboj. Mne podal ťažkú podobne šitú čiernu kabelu… Začalo mi byť zas nevoľno. Kráčali sme po chodníku ako také malé hudobné zoskupenie. Obzrel som sa do výkladu a pri pohľade na náš odraz v ňom…. „ na čo si to mám kurva drát spomenúť? Čo sme mali kapelu?“
Pri hlavnej ceste bola naozaj malá kaviareň, s výhľadom na pyramídu. Vošli sme dnu, čašník na nás vybulvil oči a mihalnice mu zaklipkali. Romana za nás všetkých pozdravila a usmiala sa. Marek niečo medzi zuby zavrčal. A ja som si ho ticho premeriaval od hlavy po päty. Čašník – homo/hypster/sexual v červených ponožkách DedoLes, krátke obtiahnuté nohavice nechávali hrubé obrysy jeho „vercajgu“ vajca na ľavej, pipiš na pravej strane a rozhalená košeľa dávajúca na obdiv prales na prepadnutom hrudníku. To všetko dopĺňala zlatá tenulinká 8gramová retiazka zavesená na krku ktorej koniec sa strácal v chlpatom poraste hrudníku. Čašník vystrúhal grimasu – úsmev a pricupital k nám.
„Dnes som tu namiesto Angeliky, ( vidím zabručal Marek). Budete aj niečo papať?“
Sadli sme si za klasický malí kaviarensky stôl a na malé kaviarenske stoličky ….
Čašník očami striedavo behal po mne a Marekovy, skončil u Romany kde sa im pohľady zrazili….“želáte si?…začal neurčito.
„Mne doneste dobré kapučíno, a cukor navyše“ , hovorím „a prisunte nám ešte jeden stôl, teda stolík, ..nech sa tu netlačíme, dik“.
Marek zdvihol hlavu, respektíve pohľad zo zeme …. „hen ten stôl si beriem, a noste zákusky, tie hneď skraja!!! Angelika ich mala vždy že nenormálne!“
Čašník sa otočil na Romanu …“a vy slečna? Kapučíno, ale bez cukru“.
Čašník sa nadýchol, prstami vo vzduchu nakreslil niečo ako vzorec atómu, zvrtol sa a krokom za ktorý by sa nemusela hanbiť žiadna modelka odplával za pult.
Konečne sme sa poobzerali na osadenstvo. Na bare sedeli dvaja radiátory a šuškali si dačo s prerušovaným chychňotom. O pár stolov vedľa pár zmiešaných párov. Každý si miešal tú svoju kávu alebo slamkou cucal farebný nápoj.
Romana sa otočila na Mareka, „koľko máme ešte času?“ ,,,asi tak hodinu, maximálne. Stále počúvam vysielačky fízlov a stále riešia či ich je dosť, sme v pátraní. Podľa mňa si nemusíme robiť starosti z platením účtu a uškrnul sa.“ A poklepal prstami po svojom hudobnom futrále.
4.časť
Až teraz som si všimol že má Marek v uchu slúchadlo.
„Máš pripravené privítanie pre fízlov a tie ich rýchle jednotky?“ …spýtala sa Romana.
„Volám, píšem, zvolávam – roztrúsim ich naokolo“….odvetil jej Marek a vybral z tašky malý notebook.
Celé som to sledoval, a začalo mi byť dosť nevoľno….nevedomky som začal šúchať nohami a dvíhalo ma stoličky… veď nemusím byť všade, hovorím si v duchu. A prečo by som mal byť práve tu?
Marek môj pohyb hneď zaregistroval a jedno oko ako chameleon otočil na mňa, druhým ostal sledovať obrazovku notebooku. Romana ma chňapla za ruku, zápästie a silno ho stisla.
„Neser sa!!!“ …o nič nejde, sústreď sa! Marek sa o všetko postará!
A Marek spustil zo mňa to jeho nechutné oko.
„Vlastne ty si nás to všetko naučil, tak len sleduj, bav sa a daj si kapučínko. Marek sa potrebuje ešte napumpovať cukrom, bude spaľovať energiu jak atomka. „..pokračovala s úškrnom Romana.
Stále ma držala za ruku a niečo si začala hmkať. Cítil som jej zrýchlený tep. Zreničky sa jej rozšírili.
„Niekto tu ešte musí byť okrem nás“…povedala bez výrazu a farby hlasu Romana…“nezvyčajne rýchlo sa do nás pustili.“
„Kto iný?“ ..spýtal som sa.
Romana trhla hlavou, vlasy jej zaviali, oči sa jej zaryli hlboko do mojich a vytryskla „Opak nás!“
Chvíľa ťažkého ticha……
“Kurva“ to si fakt nič nepamätáš??!! …..na nič si nepamätáš? Aspoň čo to málo.!!“ …,…vyhŕkla Romana. Ja som na ňu zmetene pozeral.
Jednou rukou mi mačkala moju ruku a druhá jej vytelela, palec zaborila do mojej hrude, presne do stredu a tlmene priam zúfalo z nej vyšlo „keď už ti hlavu vygumovali, všetko máš tu, pichla ma palcom hlbšie do hrude.
Ja to cítim že to tam máš!!
Musíš to tam mať!!! ….strašne ma to ničí keď si tu, ako niekto cudzí!“
Pustila mi ruku, odtiahla sa odomňa a začala pozerať niekam kam dovidela iba ona a tápala v predstavách.
To že nemám zo života veľa spomienok ma doteraz nesralo. V duchu som cítil že to tak má byť, a je to pre mňa lepšie. Radšej žiadne spomienky ako zlé spomienky.
Konečne nás prišiel obslúžiť čašník. V rukách tácky s dvoma kapučinami, a zákusky. Opatrne ich položil na stôl a už sa išiel nadýchnuť, že sa niečo opýta.
Všetci traja sme naňho pozreli /asi dosť priblblo/….otočka a odpotácal sa za pult baru.
Dal som si cukor do šálky a začal rituálne miešať lyžičkou pravidelný kruh na stene šálky. Zavrel som oči, lyžica neprestavala krúžiť, nasledovalo poklepkanie hrotom lyžice po dne šálky. Miešanie, klepot….klepot a miešanie. Malíček na ruke rovnako rituálne vystretý, …a predstava ako tento výr v hrnčeku robí dieru, zlom v priestore a čase.
Oči som mal stále zavreté, myšlienky sa chaoticky mihali, ..spomienky, obrazy..všetko sa mi premlelo hlavou a nič z toho nedávalo význam.
Naraz som precitol ….cukor v káve rozmiešaný, Romana a Marek na mňa civeli. Začal som vstrebávať ich napätie, ktoré ma okamžite začalo ukludňovať. A zároveň som cítil prvý krát zodpovednosť za týchto dvoch.
Čašník opäť pricupital, zasa nevhod, v rukách platobný terminál a nenútene sa spýtal „budete platiť“?
Tentokrát som bol ja prvý kto mu odpovedal: „zdržíme sa!, .. hačaj na bar! ,…. a nech si po ruke! ….heš hešš“ vytriskol som naňho zlovestne. Lebo ti z tejto Modrej ústrice spravime iný podnik.
Čašníkom heglo, začal rozhadzovať rukami a pisklavo lamentoval ako sa šuchtal späť na bar.
Marek jednou rukou tlačil do hlavy veterník, laskonku, špic…a druhou ťukal do kompu jak ďateľ. K tomuto incidentu sa pripojil iba prikyvovaním hlavy.
Pozreli sme naňho…on akoby to vycítil a hovorí, „neni to dobre, fízlov veľa, niekto ich musel dobre nahuckať, vraj že sme teroristi či čo, taký kokot brble do rádia.
A myslím že tu nie sme sami a je tu ešte niekto z Majovej minulosti.“ …kukal na mňa, líca nafutrované jak škrečok..asi čakal čo poviem…..
„Autá budú za chvíľu zaparkované na mieste“ …..pokračoval Marek, oči mu zaiskrili, vyceril zuby — v divný úsmev!
Ostal som ticho a naďalej ťukal na dno šálky s kávou. Predstavoval som si okolie baru ktoré obsadzujú policajti. Za chvíľu zastavia dopravu, na ceste pred barom…hmmm…a nastane bodrel!
Následne Marekove „pozvané autá spravia svoje“….ešte väčší bodrel! Ale aj tak sa mi to zdalo málo …jeden starý film sa volal: Keď sa nahneváme budeme zlý!!!“
Otočil som sa k Marekovy a hovorím mu, „tá budova starého rozhlasu pôjde preč, ale najprv im zavolaj nech tú blbú pyramídu vypracú“.
Romana zdvihla obočie a civela na mňa….. ?“???
„Tak keď je tu hneď po ruke“….odpovedám, „a aj tak je už stará“
Marek si niečo začal súhlasne mrmlať a divoko udierať do klávesnice počítača. Konečne dožul, vyprázdnil obe líca a spustil ….dobry napad, skvelí nápad, bude zasa bordel….
Začal ťukať do mobilu a vytočil číslo niekomu do rozhlasu – obrátenej piramíde. Ten niekto mu aj zdvyhol, a Marek spustil. „Seriem Vám na poplatky, hovno vysielate, máte tam bombu, pyramída sa búra….tak chodťe všetci do piče!!“
Položil mobil, spokojne sa oprel na stoličke a rukou začal hladkať veľké púzdro hoboja, ktoré bolo pri ňom opreté.
„Bude to hlasný koncert“, uškrnul sa Marek.
5ta ratatata časť
Konečne sa Bratislava dostala do pozornosti svetových médií. Novinári z celého sveta sa sem trepú, veľvyslanectvá žhavia satelity správami aké je to tu posledné dni bombové. V televíznych správach sme častejšie ako pápež.
Zavinené to bolo pravdepodobne tým že sa Marek prežral sladkým a stal sa premotivovaným….jemne povedané. Toľko zbraní a munície čo Marek nazhromaždil v okolí a chystá sa použiť, by stačilo na vyhlásenie vojny stredne veľkého štátu. Ja s Romanou sme ešte čo to s ním doladili ……pohecovali ,..noooo a tak sme sa stali svetovými.
Začalo to evakuáciou Slovenského rozhlasu, našej obrátenej pyramídy. Ľudia z nej vyliezali ako mravci z mraveniska. Policajti policajnou páskou páskovali okolie rozhlasu a už aj prichádzali požiarne autá a autá televízie.
Marek si dal záležať a zavolal do Markízi že sa chystá rekonštrukcia rozhlasu a nejaký čas bude volná jej vysielacia frekvencia….pravdepodobne mu bola sympatická Sajfova žena Ostrihoňová, jej to celé ohlásil a ked mu chcela skočiť do reči, ešte jej pošepkal nech nestojí moc blízko rozhlasu, aby ju neofúklo. A že na tretiu príde demolačná čata, hovorí jej.
Keď s ňou dovolal, vyceril zuby do širokého úsmevu a povedal, „och ona je taká sympoška“
Ďalší krátky telefonát na fízlareň, že sedíme v tom a tom bare, sme po zuby ozbrojený a nasratý. Tak nech sem nikto zelený neleze! A s rozhlasom nech si švihnú, o tretej bude renovácia.
A bolo hotovo!!!
Chodcov na chodníku ubudlo, autá prestali na ulici jazdiť. Pár minút a policajné zložky nás hermeticky obklúčili a uzavreli. A my traja zúfalí komici sŕŕkajuci kávu /Marek šiel viac do zákuskov/ sme im tú hermetiku trochu začali narúšať…..
Najprv im Marek načal policajnú frekvenciu na ktorej im šli vysielačky….
Policajnú frekvenciu nabúral, a začal do nej púšťať hlásenia a všeličo iné…miestami až oplzlé.
Fízli sa započúvali do vysielačiek, keď začal informovať policajný prezident zo správou že od Rače sa blíži neohlásená demonštrácia sfetovaných homosexuálov v počte niekoľko tisíc, a z nejakej riti si dotiahli štyri tanky namaľované na ružovo. Začal mierny zmätok medzi príslušníkmi….
Po skončení hlásenia sme sa započúvali ako si fízli vymieňajú názor na tento stav. Dokonca tam nejaký príslušník hlesol, že či sa im nevzdáme….
Ďalšie hlásenie…..
Z vysielačiek zaznelo: Predpoveď počasia !!! Hlas rosničky Mirky Almásy vážnym tónom oznamoval….“nad Blavou sa sťahujú husté búrkové mraky plné hovien a prietrž sračiek bude v okolí Slovenského rozhlasu.
To už policajti začali meniť frekvencie vysielačiek……Marek pohotovo s nimi menil-ladil tiež!!!
Zákazníci baru kde sme sedeli, začali tušiť, že niečo nie je v poriadku, na mobile si čítali správy že sú v hajzli. Na to Romana hlasno vytiahla z tašky pištoľ a hlasno ju položila na stôl. Hlasno zakričala aby ju všetci počuli, sedte kľudne naďalej na riťi, ste našimi hosťami. Otočila sa na barmana a hlesla mu: „ A ty barmanko nalievaj, obsluhuj, nehanbi sa!“
Slováci sa nezaprú, začali seriózne objednávky …..zákazníci sa nehanbili……pivo, whiskey, zo zadu zaznelo že šampanské….
Tak toto by sme mali….hovorím.
Na to zazvonil na bare telefón, ešte klasická pevná linka. To budú konečne fízli, povedala Romana. Zdvyhol som sa zo stoličky, a šiel k telefónu, zobral ho zo slovami. CHalloó…..dnes už máme plno a sme tu uzavretá spoločnosť !!!!
Policajný vyjednávač začal niečo drmoliť do telefónu, nebolo mu moc rozumieť, vlastne ani hovno…., keď skončil svoj monolog. Hovorím mu,… „počuj človeče, ty musíš byť hodne dlhú dobu sám, keď si taký ukecaný!!! A keď to tu s nami dojebeš, ešte dlhú dobu aj budeš sám a možno aj na samotke.“
V telefóne zaznelo fučanie a fufňanie….asi to spracovával.
Než zasa spustil to svoje, pokračoval som:
„Nechce sa ti nás prísť kuknúť? Aleže na prázdno sa nechodí, či? Tak by sme si dali nejakú dobrú pizzu. Chápeš?! ..Píšeš si? ….halóóó, reštika Planétka! Z každej pizze čo robia, tak po troch kusoch, nech sa tu o ne nebijeme. A pozdrav tam kuchára, a keď tam bude sedieť Laco, ak za neho zatiahni účet. Spoznáš ho ľahko, vypráva rýchlo jak Eminem.
Pamätáš si to všetko? !! nie že to pobabreš!!! Ja si tam zavolám a spýtam sa či si bol slušný.
Mnóó a né že tam u Vás niekoho múdreho napadne mi do tej pizze niečo dať. Mohlo by to mať neblahé následky pre obyvateľov Blavy.“ …tresol som telefónom.
Naše osadenstvo rukojemníkov, sledovalo môj telefonát a spokojne pritakávalo a čašník iniciatívne začal nosiť taniere a príbor.
Tak to by sme mali, „vravím opäť“.
Získame trochu času, aj sa zoznámime, kým to tu Marek všetko naokolo nerozjebe.
Takže situácia sa mala tak, pozornosť sme si už získali. Marek napichol a sledoval pohyb policajtov a kukláčov. Presne vedel či si držia odstup, alebo sa chystajú navštíviť nás. Dve dodávky a dve osobné autá odparkované na ulici, zhodou okolností v bízkosti policajného kordónu, za ktorý sa fízli poschovávali. Tieto autá nechal pristaviť, ich útroby ukrývali diaľkovo ovládané nálože.
Počkáme na pizzu, pokecáme s donáškou pizze alias policajným vyjednávačom. A to už dúfam bude vyprataná pyramída Slovenského rozhlasu.
Po dlhej dobe po ulici bolo vidieť prechádzajúce auto. Presnejšie prichádzajúce auto pomalované reklamou Reštaurácia Planétka. Romana sa zdvyhla zo stoličky a oznámila: pizza nám ide. Tak pohodička,…otočila sa na naše zadržané osadenstvo nikto nech nevymýšla. Naši rukojemníci si to zjavne celé všetko úžívali a plnili sociálne siete selfíčkami a statusmi.
Auto zastavilo pred barom, vystúpil z neho chrdý vysoký chlapík, okuliare veliké jak puklice zo škodovky. Nohavice menčestráky, na zvyšku tela natiahnutý starý rolák. Bez hanby môže robiť reklamu na lacný kondóm. Tipek sa obzeral naokolo, a pisklavým hlasom zakričal „tak som tu, môžem vstúpiť?“
Marek sa naňho skúmavo zahladel a povedal: „jak sa hento mohlo dožiť tak vysokého veku?!!!“ a radšej sa otočil chrbtom.
Ja som zakričal na barmana: „zober zozadu nakupný vozík, / má ich každý bar – za krabičku cigariet ho bezďák dotlačí do hodiny/ a choď mu pomocť, lebo nám tie pizze rozjebe jak ich ponesie. „
To že by barman zdrhol som sa neobával, sám pochopil že za posledné hodiny ma najlepšiu reklamu, a to si nenechá, aby sa v nej nezúčastnil. Spravodajstvo o tomto incidente fičalo na každom slušnom kanále.
Dvere na bare sa otvorili, v zápetí na ne zamierilo desiatky zbraní a rovnako aj objektívov, Barman sa v nich zjavil so širokým úsmevom na tvári a z úst mu vyletelo: „vitajte v našom bare, máme dnes akcošku na kávu s koláčikom.“ Pod chrústik pomôžem ti z picoškami, už nevieme dočkať.“
Policajný vyjednávač vybulvil oči jak žaba a nabral vzduch do pľúc. Ste v poriadku? Vyhrŕŕklo z neho.
Ja som ich celí dialóg počul z vnútra tak som hneď zakričal, „ človeče to som sa ťa chcel spýtať ja, keď na teba pozerám!“
…no nič, nech už ste dnu….máme hlad a to potom bývame nervózny.
Konečne pizza rozvonavala vo vnútri, krabice s pizzou naskladali pred Mareka, ktorý začal krabice ovoniavať. Snáď čuchom vedel nájsť to čo tam nepatrí.
Súú v poho, a čerstvé…zahlásil.
Vyjednávač sa rozhliadal po bare…naši hostia mu zozadu mávali…niektorý už podgurážený. Očami zastavil na nás troch.
Ako sa voláš? ..spýtal som sa ho. A prepáč za ten náš telefonát, ale nebolo ti nič rozumieť.
Jozef…odvetil chlapík a zamrkal očami. Volajte ma Jozef….
Okáá Jožko, hovorím mu, ešte postoj, Marek si ťa zmerá…či si akurát, alebo akurát do rakvy vojdeš. Naznačil som Marekovy, on vstal podišiel k nášmu hosťovi Jožkovi a začal ho prehladávať a šacovať.
Najprv mu vybral z vačku nohavíc mobil…..A toto máš načo? Kokos, t ideš na návštevu a rátaš že sa budeš hrať z mobilom? Nejebe ti? …kde je slušnosť? Jak ťa mamka vychovala?!!!
Mobil skončil na zemi pod Marekovou topánkou. Nasledovala prehliadka,
…Marek ho prešacoval od hlavy po päty a ďalšie nič nepríjemné nenašiel. Bolo vidieť že ho to dajako mrzí a rozmýšla. Odstúpil ďalej a hovorí …. niečo stále počujem, vlnenie ide z neho, nejaký signál či čo.
Jožko bezradne stál, rozpažené ruky….a pišťal. Ja už nič nemám!!!
Ale máš ..povedal som! Daj mi sem tie popolníky čo máš na nose, taký skvost som ešte nevidel. To ti museli fúkať sklári. A vyzuj sa z topánok, vidím že ti nesedia a chodíš v nich jak debil, debile!
Bohužial som mal pravdu, v okuliaroch kamera s mikrofónom, v topánkach vysielačka….“to sa páni policajti moc nehecli.“
….a ty máš smolu Jožko, lebo hovno budeš vidieť a ešte ti bude zima aj na nohy.
Topánky s okuliarmi vyleteli cez dvere von na ulicu.
Ukázal som mu na stoličku oproti….“posaď sa u nás. A rozprávaj, ako v Planétke? Kuchára si pozdravil? ….nezabudol si?
A čo Laci…? …lebo mi písal, že si mal najprv naňho samé blbé otázky, kým si mu zatiahol účet, ako som ťa požiadal. Že ty si z tých zvedavejších…!!
Jožko sedel opretý na stoličke, oči mu klipkali naokolo a z nohavíc mu komicky trčali holé chodidlá.
Čašník začal roznášať pizzu, s chuťou sme sa do nej pustili /veď je za štátne/ a čakali čo Jožko spustí.
Jožko sa konečne rozdýchal, asi nečakal takýto dej, a spustil: „prečo to robíte?! A čo požadujete?!“ ..“nechceme aby ste bolo ublížené rukojemníkom!“
Vzadu, kde sedelo osadenstvo našich trpiacich , sa ozval hurónsky smiech, výkriky „nazdrááávie!
…pokračovanie čoskoro 🙂 Už je napísané, musím len upraviť opraviť a mierne „odvulgarizovať“.
Celá debata | RSS tejto debaty